Už zo samotnej podstaty rodinného práva teda vyplýva, že ide často o veľmi zložité prípady, ktoré môžu byť na báze zákona riešené len do obmedzenej miery. V oboch prípadoch, ktorých som bola svedkom boli jasne viditeľné dva spôsoby komunikácie sudcu, a to akýsi formálne-právny, vyžadujúci predpísané postupy a osobnejší, ľudskejší spôsob, ktorý bol na pojednávaniach prítomný v omnoho väčšej miere, ako som predpokladala. Musím ale konštatovať, že pri rodinných záležitostiach je takýto postup rozhodne užitočný. Jednak sa ľahšie podarí zistiť reálny stav vecí, opýtaní odpovedajú spontánnejšie, ak kladiete otázky a reagujete ako v bežnej komunikácii. Zároveň si myslím, že je pre ľudí ľahšie prijať rozsudok v osobných veciach od niekoho, kto prejavil schopnosť komunikovať s nimi ako človek, ktorého naozaj zaujímajú ich problémy.
10.9.2009 9:00 úprava styku s rodičmi
10:00 priznanie rodičovských práv a povinností
Do budovy okresného súdu som prišla o trištvte na deväť ráno, u justičnej stráže som povedala, že ma pí doktorka očakáva a šla som do jej kancelárie na treťom poschodí. V kancelárii ma pripravila na to, že má dnes veľmi “škaredé veci”, vzala si výtlačok Zákona o rodine s početnými husto popísanými záložkami a šli sme na prvé poschodie. V tmavej chodbe bez okien, čakárni pred pojednávacou miestnosťou, už čakali účastníci, mladšia žena sediaca ďalej od diskutujúcej skupinky plakala, všetci boli zjavne nervózni.
V kancelárii, vedľa pojednávacej miestnosti čakala zapisovateľka, so sudkyňou si vykali, ale rozprávali sa priateľsky. Potom sme vošli do pojednávačky, sudkyňa, teraz už v talári, si ešte raz prešla spis a zo zákona si napísala presné formulácie, zapisovateľka so sociálnou pracovníčkou vtedy uctivo úplne stíchli.
Zaujalo ma, ako bolo ich postavenie naznačené aj vekovo, sudkyňa bola šesťdesiatnička, sociálna pracovníčka v stredných rokoch a zapisovateľka mala niečo okolo dvadsať päť, čo len umocňovalo moje vnímanie ich miesta v súdnej hierarchii.
O deviatej zavolala sudkyňa mikrofónom účastníkov pojednávania. Žena, ktorá predtým plakala už vyzerala úplne vyrovnane, všetci štyria boli slušne oblečení. Bývalý manžel podržal dvere, vošla jeho svokra, manželka a svokor. Sudkyňa sedela na svojom mieste vyššie ako všetci ostatní, vzadu na stene bol zavesený slovenský štátny znak, celé rozloženie miestnosti ukazovalo na dôležitý status osoby sudcu ako zástupcu štátu.
Sudkyňa najprv prečítala pôvodné rozhodnutie súdu a potom sa skôr poloformálne snažila zistiť, aká je súčasná situácia v rodine. Ako sa striedali všetci štyria vypovedajúci pred sudkyňou, neprebehla žiadna prísaha o pravdivosti výpovede, neskôr som si len všimla, že na stolíku je v plaste zaliata kartička obsahujúca formulku o vypovedaní pravdy na vlastnú česť, nikto sa k tomuto dôležitému bodu nevyjadroval, čož mi prišlo zvláštne. Výpovede sa od seba totiž markantne líšili, každý z nich pravdu určite nehovoril. Veľký rozdiel vo výpovediach by odriekanie formulky možno neprinieslo, no účastnici by si viac uvedomili jeden zo základných predpokladov priebehu súdneho konania.
Keďže sa jednalo o problémovú rodinu alkoholikov, kde boli deti zverené do starostlivosti starých rodičov, sudkyňa dávala pri kladení otázok veľký dôraz na postoj všetkých zúčastnených k alkoholu. Keď matka detí, o ktorých sa jednalo tvrdila, že s alkoholom nemá problém už tri mesiace, jej matka sediaca na lavici za jej chrbtom sa zatvárila silne pochybovačne, otočila sa k manželovi a tak, aby to všetci počuli povedala “No jasné, šak my vieme svoje.”. Sudkyňa však toto vyhlásenie úplne ignorovala a pokračovala v rozhovore so ženou, ktorý sa niesol skôr v duchu radenia staršej, skúsenejšej ženy mladšej. Dokonca žene povedala, že jej 'mimo záznam' radí, aby aspoň nepila na verejnosti a pred deťmi, lebo tie sa za ňu hanbia a preto s nimi nechcú tráviť čas nariadený súdom. Žena sa opäť skoro rozplakala.
Po každom jendom rozhovore s vypovedajúcimi účastníkmi sudkyňa nadiktovala zapisovateľke 'preklad' výpovede, zhrnuté fakty, niektoré vety preformulovala do jasnejšej, zhustenej formy.
Na konci tohto pojednávania vlastne vysvitlo, že nemalo žiaden zmysel, pretože rodina sa stýka s deťmi v podstate kedy chce a súd nemôže otcovi prikázať s deťmi tráviť čas. Navyše sa bez ohlásenia dôvodu nedostavil právnik a rodina nebola pripravená sama jednohlasne vysvetliť, ako si úpravu styku predstavuje, situácia bola značne chaotická. Uvedomila som si, ako sa na právnikov ľudia spoliehajú, keď prídu na pojednávanie bez toho, aby boli schopní vysvetliť prečo tam sú.
Sudkyňa teda upravila styk otca, ale zároveň povedala účastníkom, že je to naozaj na ich uvážení, keďže primárne ide vlastne o ich zlé rodinné vzťahy, nie o súdom riešiteľný problém. Túto vetu sudkyňa povedala až po prečítaní rozsudku, opäť teda šlo o túto zvláštnu bipolárnosť rodinného súdneho konania: na jednej strane je formálny obsah pojednávania, kedy sa diktujú osobné údaje, zaznamenáva sa výpoveď, citujú sa paragrafy a na strane druhej je rozmer ľudský, osobný. Po vyhlásení sa takisto všetkých opýtala, či rozsudku rozumejú a či súhlasia s plnením, účastníci vyzerali uvoľnenejšie, očividne sa im uľavilo, že už majú súd za sebou.
Zaujímavá pre mňa bola zmena atmosféry pri druhom pojednávaní, keď šlo o uznanie schopnosti maloletej rómskej matky starať sa o svoje dieťa. Inak sa správali účastníci: prví vošli do siene muži, hrdo si vykračujúc a až za nimi šlo dievča a jej matka, oblečení čisto, ale nesúrodo. Atmosféra bola uvoľnená, vtipná bola napríklad situácia, keď sa sudkyňa pýtala mladého otca, či pracuje a vzadu na lavici sa začala jeho družka aj jej rodičia nahlas smiať.
Keď vypovedala mladá matka, zozačiatku nehovorila nič, sudkyňa sa jej teda pýtala, či má prejsť do šarištiny (miestny dialekt) alebo rómštiny. Bola som prekvapená, že sudkyňa túto možnosť ponúkla, ale v danom regióne je hovoriť šarišsky či rómsky určite niekedy nevyhnutná schoposť. Dievča sa nakoniec osmelilo a odpovedalo na otázky po slovensky, ale pomaly a neisto. Sudkyňa oproti predchádzajúcemu prípadu spôsob reči o veľký kus zjednodušila, opäť všetky výpovede postupne preniesla do formálnej informatívnej reči.
Žádné komentáře:
Okomentovat