Atmosféra celého jednania sa mi zdala dosť neformálna. Všetci účastníci sa vyjadrovali jasne a zrozumiteľne. Sudca na mňa pôsobil ako dobrácky a usmievavý otec rodiny, ktorý však vie, čo sa od neho očakáva. V momentoch, keď žiadal manželov, aby prehodnotili svoju žiadosť o rozvod, som z neho získala pocit, že uňho stále nevyhasla viera v „happyendy“. Osobu asistentky som zaregistrovala len pri príchode a odchode, pretože do jednania nijakým spôsobom nezasahovala. Na rozvádzajúcom sa páre bolo spočiatku badať rozpaky. Po krátkom čase sa však osmelili a snažili sa o urýchlené vyriešenie celej situácie.
Sudca o ukončení päťročného manželstva rozhodol po 40 minútach. Pravdu povediac som si nikdy nemyslela, že spraviť hrubú čiaru za tak významnou životnou etapou, akou manželstvo bezpochyby je, môže trvať tak krátky čas. Celé jednanie ale prebiehalo hladko. V jeho priebehu ma v tomto presvedčení utvrdila aj otázka jedného gymnazistu, sediaceho za mnou: „a to sa akože ani nepohádajú?“ Pre 16-ročných študentov nie je asi predstava „nekrvavého súdu“ dostatočne príťažlivá. Pre mňa však zistenie, že rozísť sa dá v pokoji a bez patetických scén, znamenalo dôkaz, že viera v ľudský rozum nie je zbytočná. Čerstvo rozvedený pár bol po vynesení rozsudku schopný vzájomného rozhovoru a dokonca úsmevu. Takto ideálne to pri každom rozvode určite nie je, tento jeden bol však dobrým príkladom.
Po návrate z jednania ma ale zaujímala ešte jedna vec – znenie platných zákonov, podľa ktorých bol tento pár rozvedený. Nakoniec som na internete našla plné znenie Zákona o rodine. Piata hlava sa venuje priamo rozvodu manželstva. Po jej prečítaní som zistila, že sudca pri svojom verdikte postupoval najmä podľa paragrafov 22 – 26, ktoré upravujú podmienky rozvodu a starostlivosti o maloleté deti. Rozvod nie je príjemná vec. Nikdy som sa nerozvádzala, ale myslím, že to musí byť veľmi bolestivá záležitosť. Napriek tomu vo mne návšteva jednania zanechala dojem, že sa to dá ustáť. Možno to bolo tou priateľskou atmosférou a srdečnosťou, ktorá vyžarovala zo sudcu. Každopádne som bola ale svedkom smutného konca jedného príbehu, z čoho som nemala veľmi dobrý pocit.
09.10.2008, čas začiatku jednania: 9:20, čas konca jednania: 10:00, rozvod
Na súdny proces som sa vypravila na okresný súd Dostať sa tam nebol nijaký problém, pretože sa jedná o najvyššiu budovu v meste, navyše situovanú priamo v centre. Po vstupe do budovy ma do tých správnych dverí nasmeroval milý personál vrátnice. Okrem mňa do lavíc pre verejnosť zasadla ešte skupinka gymnazistov s ich profesorkou. Jednalo sa o rozvodové konanie, ktoré sa zrejme iným spoluobčanom nezdalo dosť atraktívne. Ja som však bola zvedavá, ako bude celé jednanie prebiehať.
Na súd sa osobne dostavili obaja rozvádzajúci sa manželia bez právnych zástupcov. Okrem nich boli aktérmi jednania samosudca, zapisovateľka a opatrovníčka. Žiadosť o rozvod bola podaná manželkou, ktorá bola aj sudcom predvolaná ako prvá. Vo svojej výpovedi uviedla, že na podanom návrhu trvá a objasnila súdu celú situáciu. Podľa jej slov uzavrela dvojica manželstvo po krátkej, štvormesačnej, známosti v roku 2003. Navrhovateľka uviedla, že jedným z dôvodov, pre ktoré do manželstva vstupovala, bol ten, aby jej syn, ktorého mala za slobodna, konečne získal otca. Za manželom sa prisťahovala do jeho rodného mesta a v manželstve sa im narodila dcéra. Keďže otec jej syna bol dlhodobo nezvestný, dostávala naňho peniaze vo forme náhradného výživného. Problémy sa podľa navrhovateľky začali v dobe, kedy ju úrady vyzvali, aby vrátila 14 222 Sk. Toto sa nepáčilo jej manželovi, ktorý jej to vyčítal. Problémy sa stupňovali, až vyvrcholili odsťahovaním manžela zo spoločne obývaného bytu späť k rodičom. Navrhovateľka tiež uviedla, že odporca napriek problémom, ktoré spolu mali, nerobil medzi deťmi rozdiely, k obom sa správal naďalej príkladne a nedával im pocítiť, že niečo nie je v poriadku. Po jeho odsťahovaní sa problémy skončili, vzťahy medzi oboma manželmi sú korektné, vyriešili si manželove stretávanie s dcérou aj jeho finančné prispievanie na ňu. Navrhovateľka nakoniec požiadala súd o zverenie dcéry do jej opatery a stanovenie výživného vo vopred dohodnutej výške.
Odporca vo svojej výpovedi potvrdil slová navrhovateľky. Uviedol, že pri stretávaní s dcérou mu manželka nerobí nijaké problémy, súhlasil so zverením jej opatery do rúk matky aj s navrhovanou výškou výživného. Sudca potom obom manželom navrhol zmier s tým, že by mali zvážiť obnovenie spolužitia, nakoľko medzičasom došlo k pominutiu problému, ktorý mali a je v záujme detí, aby spolužitie obnovili. Tento návrh obe strany odmietli s odôvodnením, že spolu už žiť nechcú a po ročnom odlúčení si to ani nevedia predstaviť.
Po odporcovi súd predvolal opatrovníčku, ktorá zhrnula celkovú situáciu rodiny. Uviedla, že matka s oboma deťmi žije v sociálnom byte, ktorý je udržiavaný v čistote, potvrdila situáciu s náhradným výživným aj vrátením uvedenej sumy, pričom dodala, že sa nejednalo o chybu matky, ale o dôsledok právnych predpisov. V prípade rozvodu sa pripojila k žiadosti rodičov a žiadala o zverenie maloletej dcéry do matkinej opatery. Po výpovedi opatrovníčky súd opätovne vyzval manželov, aby prehodnotili svoj postoj k rozvodu, čo obaja znovu odmietli a požiadali súd o schválenie dohody rodičov ohľadne práv a povinností k dieťaťu.
Po preskúmaní sobášneho listu manželov, rodného listu spoločného dieťaťa a potvrdení o pomeroch matky súd manželstvo rozviedol, výchovu maloletej dcéry zveril do rúk matky a stanovil výšku a podmienky vyplácania výživného.
Dostať sa na návštevu jednania sa pre mňa ukázalo ako malý problém. Keďže okresný súd v našom meste nedisponuje internetovou stránkou, kde by bol vyvesený rozpis jednaní a vo mne je hlboko zakorenená nechuť k telefonovaniu na úrady, vybrala som na súd zakaždým „na náhodu“. Keďže som sa chcela pozrieť na rozvod, šťastie som mala až na tretíkrát. Prvýkrát som prišla dvadsať minút po zahájení jednania, druhýkrát sa jednalo o rozvod rodinných známych, preto som svojou prítomnosťou nechcela uviesť do rozpakov seba aj ich.
Žádné komentáře:
Okomentovat