Skutočného divadla v súdnej sieni sa na jednej strane predstavil otec a na druhej jeho dcéra, ktorej po rozvode platil výživné. Jeho záujmom bolo túto povinnosť zrušiť, keďže jeho dcéra sa stala plnoletou a ukončila strednú školu.
Sudkyňa, jej zapisovateľka a obe strany (otec a dcéra) boli aktérmi tohto pojednávania, ktoré malo dve dejstvá. Prvé neoficiálne, emotívne a zmätočné. Druhé oficiálne, formálne, kde sa už len zapísali výpovede oboch strán a rozhodnutie.
Rada by som opísala svoj postreh, ktorý sa bezprostredne netýkal pojednávania, ktoré opisujem ale bol pre mňa najzaujímavejší. Ako prvé sme vybrali pojednávanie o rozvode. Tento typ pojednávania považujem za veľmi osobnú vec a určite aj veľmi citlivú. Preto som sa rozhodla opýtať oboch zúčastnených strán, či súhlasia s mojou prítomnosťou na pojednávaní. Nedostavil sa ale kolízny opatrovník, takže pojednávanie bolo odročené. Tento môj prístup vyvolal potom veľmi zaujímavú debatu medzi právnikmi, kolegami môjho brata, a mnou, teda mojím pohľadom. Keďže pojednávanie bolo verejné, prístupné verejnosti, považovali moju otázku za úplne zbytočnú až dokonca nevhodnú. Pristupovali k tomu ako k jednoduchej logike: ak je pojednávanie verejné tak neexistuje dôvod, prečo si pýtať dovolenie. Mohol by podľa nich dokonca vzniknúť problém pri položení takejto otázky. Ak totiž položím otázku, ľudia nadobudnú pocit, že môžu povedať nie, rozhodnúť, a znemožniť tým moju účasť na pojednávaní. Tým by zmarili môj zámer. Vnímali túto situáciu iba cez stanovené pravidlá, v rámci ktorých by som bola určite úspešná. Neznamená to, že sú neľudský, skôr to, že situáciu vidia cez svoju profesiu tak silno, že nedokázali pochopiť môj postoj
10.10. 2008 11.00 hod – 11.30 hod Zrušenie vyživovacej povinnosti
Pre neznalého pozorovateľa začala sudkyňa pojednávanie, veľmi prekvapujúco neformálne, výčitkou voči otcovi, ktorý bol navrhovateľom. Na prvý pohľad konala skôr ako moralizátor, veľmi angažovane sa zastávala jeho dcéry. V spise mala totiž uvedené, že dcéra bola prijatá na vysokú školu a preto nevedela pochopiť prečo práve teraz jej otec žiada o zrušenie výživného, keď jeho dcéra bude ešte stále potrebovať jeho podporu. Z omylu ju vyviedla dcéra, ktorá jej oznámila, že na vysokú školu ju síce prijali, na odvolanie, ale nemohla sa zapísať, keďže jej nebol pridelený internát a privát si nenašla. Tu sa začali vynárať nejasnosti a zlá informovanosť.
Bolo zjavné, že otec a dcéra spolu vôbec nekomunikujú. Napriek tomu, že sedeli oproti sebe iba zopár metrov vzdialení, pozreli sa na seba iba niekoľkokrát. Pozícia sudkyne sa nezmenila a opäť naliehala na otca, prečo svojej dcére nepomohol s hľadaním ubytovania, zdôrazňovala mu úspech, aký jeho dcéra dosiahla a on ju vôbec nepodporuje. Ten však na väčšinu týchto vyjadrení nereagoval, veľa nerozprával. Medzi sebou otec a dcéra komunikovali tak minimálne, ako len bolo možné. Dcéra po tomto uviedla, že už má brigádu a pracuje teda na dohodu. Následne ich sudkyňa vyzvala, pod vplyvom týchto okolností, či sa dohodnú na zrušení vyživovacej povinnosti, keďže otec už skutočne nie je povinný ju vyplácať.
Medzi oficiálnou a neoficiálnou časťou ešte dala sudkyňa obom stranám na výber, či súd rozhodne rozsudkom alebo pristúpia na zmier. Toto oboch, otca i dcéru trocha vyviedlo z miery, nevedeli presne o čo ide a aký je medzi jednotlivými možnosťami rozdiel. Nakoniec však sudkyňa možnosť zmieru zamietla, pretože si nebola istá či je možné pri zrušení vyživovacej povinnosti možné uzavrieť zmier. Ostala teda možnosť rozsudku, do spisu však bolo ešte potrebné založiť posledné rozhodnutie súdu o výške vyživovacej povinnosti. Sudkyňa sa dosť nejednoznačne dohodla s oboma stranami, že jej toto posledné rozhodnutie prinesú, nebolo celkom jasné kto tak urobí a otec s dcérou sa na tom v súdnej miestnosti tiež nedohodli.
Po tom ako sa obe strany dohodli na zrušení vyživovacej povinnosti, pristúpila sudkyňa k zapisovaniu výpovedí oboch strán do zápisnice. Stručne zapísala ich vyjadrenia a ďalej sa ich na nič iné nepýtala. Prvá neoficiálna časť s teda do zápisnice vôbec nezapisovala.
Obaja, dcéra aj otec, vyzerali na pojednávaní veľmi neisto a trocha dezorientovane, aj keď bolo, ako som už spomínala, veľmi neformálne. Nemali preto problém porozumieť, o čom sa jedná a nebol používaný ani odborný jazyk. Ani jeden z nich nemal právneho zástupcu. Napriek tomu bola atmosféra dosť napätá, vychádzala zrejme z nie veľmi ideálneho vzťahu otca a dcéry. Dcéra vyzerala preľaknuto, bojazlivo.
Sudkyňa naopak pôsobila veľmi sebavedomo, ale zároveň nie prehnane. Mala situáciu pod kontrolou a snažila sa dozvedieť sa o skutočnej situácií čo najviac. Často však na niektoré svoje otázky nedostala odpoveď a musela sa k odpovedi dostať iným spôsobom. Z môjho pohľadu pôsobila najskôr až nevhodne, tým ako vystupovala voči otcovi, ako keby sa dotýkala niečoho, na čo vlastne ako sudkyňa nemá nárok, čo na súd nepatrí („Čo ste to za otca?!“). Potom však bolo pre mňa jej správanie viac pochopiteľné a adekvátne, aj keď všetci sudcovia zrejme takto na súde nevystupujú. Postavila sa totiž na pozíciu akejsi morálnej autority, ktorá má nadhľad a zároveň vyjadruje svoj názor na vec.
Ja sama som rozumela o čom bola reč, nevedela som ale čo je a ako prebieha uzatváranie zmieru, v akých prípadoch je možné ho uzavrieť. Očakávala som, že pojednávanie bude viac štruktúrované a presne sa bude dodržiavať stanovený postup. Určite by bolo zaujímavé porovnávať v akých medziach sa môže sudca slobodne rozhodovať o priebehu pojednávania a ako veľmi sú jednotlivé prístupy odlišné, aké majú dôsledky.
So vstupom na súd i do samotnej súdnej miestnosti som nemala problém, pretože som bola sprevádzaná mojím bratom, ktorý tam pracuje ako vyšší súdny úradník na exekučnom oddelení. Žiadne jeho odborné vedomosti mi však neodovzdával, takže moje postrehy nie sú kontaminované presnou terminológiou ani inými odbornými znalosťami.
Žádné komentáře:
Okomentovat