Na tomto pojednávaní ma najviac zaujala ukážka toho, aký je rozdiel medzi právnym svetom a svetom bežných ľudí. Odlišuje sa v jazyku aj v správaní a najhorší dopad má podľa môjho názoru rutinnosť toho, čo robia. Človek sa kvôli tomu môže skutočne cítiť ako úplne malý oproti tej mašinérií a prirodzene, že má zo súdu strach. Zaujali ma na nej ešte aspekty vhodnosti súdneho procesu pri takomto type prípadov (relatívne drobné krádeže spôsobené najmä zlou sociálnou situáciou) a toho, ako sa možno zbytočne a na škodu veci súdne procesy preťahujú.
6.11.2008, 10.35-10.55, obžaloba z opakovaného páchania trestného činu krádeže
Snažím sa popísať a zanalyzovať súdne pojednávanie, ktorého som sa zúčastnil, ako sociálnu situáciu. Zameriavam sa na možný dojem, ktorý toto pojednávanie mohlo vyvolať a snažím sa odhaliť niektoré dôvody pre vytvorenie tohto dojmu. Veľkú rolu samozrejme zohrávam ja v úlohe pozorovateľa a preto musím vopred popísať skutočnosti, ktoré môžu ovplyvňovať a skreslovať moje vnímanie. Doterajšie štúdium ma pozitívnemu právu v tejto oblasti ešte nenaučilo. Na súdnom pojednávaní som už bol, takže prvotné ohúrenie súdnym prostredím ma už neovplyvňovalo. Je možné, že nervózny účastník pojednávania by si niektoré veci, ktoré opisujem, neuvedomoval. To ale nemusí znamenať, že naňho nemajú vplyv. Pri písaní tejto práce nemám žiaden záujem niečo zatajiť alebo vedome skresliť.
Vzhľadom na to, že na oficiálnom portáli Justice som nemal možnosť nájsť presné údaje o programe jednaní tohto súdu, samotné pojednávanie si vyberám až priamo v budove súdu. Po absolvovaní obligátnej bezpečnostnej kontroly (mimochodom, ktorú som minulý rok ako doprovod môjmu kamarátovi na invalidnom vozíku, kde sme vchádzali iným vchodom, nemusel absolvovať – tip pre potenciálneho teroristu) som si na relatívne prehľadnej tabuli vybral 2 trestné pojednávania. Pre sociológiu a demografiu je určite zaujímavým údajom, že jeden sudca sa venuje celý deň v polhodinových intervaloch iba pojednávaniam, v ktorých ako vec sú uvedení dvaja ľudia väčšinou opačného pohlavia s totožným priezviskom. Po roku sa nič nezmenilo na úrovni bezbariérovosti chodieb (schodíky) a ak ma pozorovanie neklame, ani na vyhradení záchodov určených pre telesne postihnutých (minimálne na prízemí, po ktorom som sa minulý aj tento rok pohyboval). Vytkol by som ešte to, že na chodbe, na ktorej sú dve jednacie siene, sú lavičky na sedenie pre dokopy 6 ľudí. Vzhľadom na to, že na pojednávanie, ktoré som sa aj ja rozhodol navštíviť čakalo ľudí okolo 25, bolo tento nedostatok cítiť. Domnievam sa, že spomínané pozorovania majú dopad na prvotný dojem návštevníka súdu.
Počet čakajúcich ľudí bol spôsobený najmä tým, že pred sieňou čakala veľká skupina ľudí rómskeho pôvodu rôznych vekových kategórií. Boli tam staršie ženy, potom muži a ženy vo veku okolo 20 rokov a asi 8 detí. Skupina mala zo sebou 4 kočíky. Usúdil som, že pojednávanie bude zrejme s niekým z tejto komunity. Bolo to tak. Hoci to nemá veľa dočinenia s analýzou súdu, ale je zaujímavé, ako sú ľudia z tejto komunity schopní sa takýmto spôsobom podporiť. Okrem toho na chodbe stáli ešte niekoľkí študenti práva a tri ženy. Pri čakaní ma zaujalo ešte to, že okolo nás niekoľkokrát prešiel pán s vozíkom, na ktorom mal obrovské štosy spisov a papierov a ja som len veril, že jeden vozík neznamená dokumentáciu k jednému prípadu.
Sudkyňa prišla o 10.35, čiže 5 minút neskôr ako sa malo pojednávanie podľa plánu začať, hneď nato začali postupne púšťať ľudí na pojednávanie. Najväčší dojem na spomínanú rómsku skupinu urobila situácia, keď justičná stráž viedla okolo nich rómsku ženu – obžalovanú, v želiezkach. Vošiel som dnu a usadil sa do jednej z dvoch lavíc pre verejnosť. Sudkyňa a štátna zástupkyňa boli oblečené v talároch, hoci na sudkyni bolo jasne vidieť neformálnejšie oblečenie pod ním. Obe ženy sediace na mieste pre obhajobu boli oblečené slušne, rovnako ako zapisovateľka. Miestnosť bola priestranná, vybavená relatívne moderným elektronickým príslušenstvom. Na pohľade na miestnosť ma najviac rušili okná presne za sudkyňou, v ktorých bolo z môjho uhla pohľadu vidieť veľký nápis modrej farby Real (druhú časť som si nevšimol), realitná agentúra. Sudkyňa začala hovoriť ešte skôr, ako poslední ľudia vošli do miestnosti. Zo spomínanej rómskej skupiny vošlo dovnútra asi 7 ľudí, žiadne deti. Vládla relatívne vážna atmosféra, najmä prítomnosťou policajtov, obžalovanej a nervozitou ľudí rómskeho pôvodu prítomných na pojednávaní kvôli obžalovanej.
Sudkyňa otvorila pojednávanie prejdením formálnych záležitostí, najmä zmenou obhajkyne obžalovanej prostredníctvom plnej moci. Po tomto úkone bývalá obhajkyňa odišla z miestnosti. Hlavnou charakteristikou tejto časti, ako ostatne aj takmer všetkých ostatných, bolo, že sudkyňa rozprávala veľmi rýchlo a vyslovene rutinne. Štátna zastupiteľka prečítala obžalobu, z ktorej sme sa mohli dozvedieť informácie o prejednávanej veci. Čítala pomaly a jasne. Obžalovaná bola prichytená pri krádeži 4 kusov šampónu značky Head & Shoulders z obchodného domu Billa. Hlavným problémom ale je, že sa to stalo po tom, ako bola pri podobnom čine už niekoľkokrát prichytená. To je aj dôvodom tohto pojednávania. V tejto chvíli si dovolím uviesť len malú úvahu o tom, či je v tomto a podobných prípadoch nutné riešiť takúto situáciu súdnou a väzeňskou cestou a či by nebolo lepšie sa skôr orientovať na pomoc pri riešení príčin tejto situácie. Samozrejme nepopieram, že krádež je zločin a niekomu je tým spôsobená újma, hoci v tomto konkrétnom prípade pre spoločnosť ako Billa tento čin určite nepredstavuje ohrozenie jej ekonomického fungovania. Vysvetľujem si to ale tak, že táto forma sa praxou osvedčila.
Reč štátnej prokurátorky, myslím si, nielen mne pomohla porozumieť určitým súvislostiam. Sudkyňa prevzala slovo a svojím typickým prejavom sa začala venovať obžalovanej. Opýtala sa jej, či súhlasí, aby sa jej sudkyňa a ďalší účastníci jednania niečo pýtali. Obžalovaná po počiatočnom habkaní a nerozhodnom prejave zrazu prišla so súvislou vetou: „Môžem sa poradiť s právnym zástupcom?“ Táto situácia podľa mojej mienky ukazuje jednak obžalovanej nervozitu, ako aj spôsob, ktorým sa laici snažia akoby dostať na úroveň stanovenú sudkyňou tým, že musia tiež prevziať formálny právny jazyk. Okrem toho to, že si na danú vetu spomenula, jej hneď pomohlo zo situácie aj z neistoty a strachu, ktorý v tej situácii pociťovala. Tá veta, odkukaná z nejakého filmu alebo možno odporučená od obhajkyne, ale pre obžalovanú nevlastná, mala úlohu záchrany. A to aj v zmysle prenesenia spoluzodpovednosti za rozhodnutie na obhajkyňu. Myslím si, že podobné pocity zažíva mnoho bežnýc ľudí, keď prichádzajú na súd.
V tejto chvíli nastalo jedno z mojich mnohých neporozumení situácii. Nerozumel som zreteľne tomu, čo obžalovaná nakoniec po porade s obhajkyňou povedala sudkyni, mal som pocit, že vyjadrila súhlas s kladením otázok. Preto som bol prekvapený, že žiadne neprišli ani zo strany sudkyne ani zo žiadnej inej strany. Toto moje neporozumenie si vysvetľujem nezrozumiteľnosťou prejavu obžalovanej z dôvodu nervozity a rečových problémov a rýchleho rozprávania sudkyne. Tá pokračovala čítaním výpovede buď obžalovanej alebo osoby, ktorá v ten deň navštívila Billu s ňou, neviem povedať presne, lebo som tomu opäť nerozumel. Sudkyňa text čítala extrémne rýchlo.
V tejto chvíli som opäť pozoroval atmosféru v sieni, ktorá pripadala až trochu bizardná. Sudkyňa rýchlo čítala, štátna zástupkyňa pozerala akoby bezmyšlienkovite určitým smerom, obhajkyňa niečo čítala a robila si z toho poznámky, zapisovateľka nezapisovala a obžalovaná nervózne stála, čo sa prejavovalo tým, že sa jej úplne triasli ruky a nevedela ani poriadne stáť. Mal som z toho dojem jednak, že z akého dôvodu to vlastne sudkyňa, keďže čítala hrozne rýchlo a nik z dôležitých prítomných ju takmer nepočúval, vôbec číta a okrem toho som mal dojem, že rutina a akási nezainteresovanosť tých účastníkov jednania, ktorí sa právnym remeslom živia spôsobovala, akoby na tom nikomu poriadne nezáležalo a len to utvrdzovalo dojem odtrhnutosti od života a akejsi ľahostajnosti voči ľudskému osudu.
Po prečítaní sa sudkyňa obrátila na obe strany s otázkou, či majú záujem predvolať ešte nejakých ďalších svedkov. Obhajkyňa navrhla predviesť ako svedka ženu, ktorá bola s obžalovanou v ten deň nakupovať. Zároveň sa jedným očkom pozrela smerom k miestam pre verejnosť, kde som si všimol jednu ženu pripravenú aj s občianskym preukazom, z čoho usudzujem, že daná svedkyňa na tom pojednávaní bola prítomná a pripravená vypovedať. Sudkyňa to vzala do úvahy, ale možnosť jej vypočúvania na tomto pojednávaní nebola ani zvážená a sudkyňa odročila toto pojednávanie na 15.12.2008. Vysvetľujem si to tak, že asi procesne nie je možné predvolať svedka, ak to nebolo zaradené do programu daného pojednávania. Faktom je, že na toto predvolanie by asi ani nebol čas, keďže v tejto miestnosti sa od 11.00 malo začať ďalšie pojednávanie s touto sudkyňou a vo chvíli rozhodovania o odročení bolo už 10.55.
Každopádne, toto rozhodnutie nepredvolať svedkyňu vyvolalo rozhorčenie časti verejnosti, ktorá sa zúčastňovala tohto pojednávania. Dôvodmi pre toto rozhorčenie by sa dali asi hľadať v nákladoch na to, aby svedkyňa prišla na toto a aj na ďalšie pojednávanie ako aj možný pocit upierania spravodlivosti voči obžalovanej. Okrem toho, pojednávanie bolo odročené na 6 týždňov, ktoré obžalovaná musí stráviť vo väzbe, pričom sa čaká na to, aby predstúpila svedkyňa, ktorá bola prítomná už na danom pojednávaní. Aj tu možno leží príčina, prečo sa spory ťahajú niekedy dlhšie, ako by bolo nutné, kratšie konanie by bolo ekonomicky výhodnejšie aj pre štát a dojem verejnosti z justície by bol lepší.
Na okraj by som ešte dodal, že zapisovateľka mala tak hlasnú klávesnicu, že jej písanie rušilo počas rozprávania účastníkov. Ak je cieľom, aby bolo účastníkom umožnené čo najlepšie sústredenie sa na priebeh pojednávania, z tohto nemôžu mať určite najlepší dojem.
Žádné komentáře:
Okomentovat