Otázka pravdy sa nejaví riešiteľná stopercentne, pretože teórie doposiaľ neponúkli nespochybnitelné hľadisko na problém právnej normy ako pravdivého obrazu sveta.
Nezastávam vyhranené stanovisko k tej či onej teórii pravdy. Zaujívamé mi prišlo ironické hľadisko Ota Weinbergera, ktorý povedal, že keby sme chceli vyvodzovať normy z výrokov o skutočnosti, o svete ,,pak by bylo jedině rozumné zrušit parlament a ostatní normotvorné orgány státu a prěnechat normotvorbu sociologickému ústavu a několika logikům, kteří by ze sociologických poznatků dedukovali optimální právní řád."
V teóriách pravdivosti ma azda najviac zaujala teória kerespondenčná, pretože síce ndokáže stopercentne overiť či falzifikovať pravdivosť nejakého výroku, ale aspoň neprotirečí sebe samej ako je to napríklad u Wróblewkého, pre ktorého derogovaná, alebo neplatná norma je považovaná za neexistujúcu a teda i za nepravdivú. Kelsen ma zaujal hlavne pretože vylúčil akékoľvek priradenie hodnoty pravdivosti norme, pretože norma môže byť derogovaná, alebo zrušená, a tak by pravdivá norma mohla nadobudnúť vlastnosť nepravdivosti, hoc i tesne po jej schválení. Zaujímavá je
tiež myšlienka pravdivosti výpovedi o norme, ktorá vypovedá o aplikácii určitej platnej normy v určitom čase za určitých okolnosti, no je pravdivá aj potom, čo norma stráca platnost. Samozrejme výpoveď o norme nemá normatívny charakter.
No a na záver by som chcel ešte pripomenúž, že výlučnosť pravdy v reálnom svete spôsobuje uchopenie všehomoci subjektom, ktorý vlastní monopol na tvorbu a výklad tejto pravdy. V takomto svete stráca demokracia svoj význam a ľudia svoju slobodu.
Norma ako pravdivý obraz skutočnosti nebola zatiaľ do úplnosti potvrdená žiadnou teóriou, no taktiež nebolo vyvratené, žeby norma mohla byť pravdivým obrazom skutočnosti. Žiadna teória nedokázala stopercentne stanovit to či ono. V tejto práci sa budem snažit poskytnúť stručný exkurz do týchto teórií a prejdem aj cez niektorých významných filozofov a logikov, ktorý sa touto tématikou zaoberali. Začnem azda s opisom korespondenčnej teórie pravdy a pričlenenými autormi Ludwigom Wittgensteinom s jeho teóriou verifikovateľnosti a Karlom Popperom s jeho falzifikáciou. Pokračovať budem cez koherenčnú teóriu pravdy ku konsensuálnej teórii a Tarského teórii pravdy. Ďalej sa budem snažiť priblížiť stanoviská formálneho logika Gottloba Fregeho, švédskeho analytického filozofa Georga Henrika von Wrighta, rakúskeho právneho filozofa Hansa Kelsena a poľského právneho filozofa Jerzyho Wróblewského. Okrem všetkých teórií pravdivosti, ktoré tvrdia ze norma môže či nemôže byť pravdivým obrazom skutočnosti si treba uvedomiť aké praktické následky by mohlo mať praktické uznanie normy za pravdivý obraz sveta.
Spojením normy s kategóriou pravdivosti by sme uznali, že vo svete existuje monopol na pravdu, teda že existuje výlučná pravda a iba jediný orgán má právomoc túto pravdu vytvárať. Z historickej skúsenosti by sme tak azda mohli usúdiť, že monopol na pravdu nevedie k stabilnému, rovnému a demokratickému vývinu spoločnosti, pretože zvrátené ideológie minulého storočia napáchali na svete už množtvo neprávostí a utrpenia. Výlučná pravda nepozná toleranciu, vylučuje akýkoľvek pluralizmus a vedie k fanatizmu vo svojej podstate. Existencia pravdivých noriem by teda vytvorila spoločnosť s vylučnou právotvorbou jediného subjektu, ktorý by nepotreboval žiadne demokratické inštitúty, pretože miera jeho legitimity by bola taka vysoká, že by mohol robiť akékoľvek legislatívne kroky až dokým by sa proti nemu nezdvihol celospoločenký odpor, revolúcia.
Filozofia dvadsiateho storočia sa venovala okrem iného aj teóriam pravdy. Vyvinulo sa teda niekolko teorií, ktoré sa snažia definovať čo je pravda, ako ju môžeme dokázať či definovať.
Korespondenčná teória pravdy
,,Pravdivé je říci o něčem, co je, že to je, a o něčem, co není, že to není."1 ,,Pravda je shoda skutečnosti s poznáním. (Veritas est adaequatio rei et intellectus.)"2 Azda prvým predstaviteľom zastávajúcim pozície tejto teorie pravdy je jeden z najvačších filozofov všetkých dôb- Aristoteles. Táto teória vyjadruje princíp, že za pravdivý môžeme považovať len vzťah našich poznávacích aktivít k realite. Pravdu chápe ako zhodu myšlienky so skutočnosťou. Pravdepodobne najzložitejším problémom tejto teórie pravdy sa stalo nachádzanie a potvrdzovanie kritérií tejto korešpondencie, teda čo je vlastne možno vyhlásiť za zhodu (moment pravdy) medzi tak rozličnými faktormi ako je reálna vec so svojimi obsiahnutými charakteristickými vlastnosťami a náš postoj v poznávaní a spôsob tohoto poznávania danej veci.
Reprezentant logického pozitivizmu Ludwig Wittgenstein považoval každú zmysluplnú vetu za funkciu jazyka, veril že naše myšlienky vo forme výrokov sa dajú empiricky overiť, a tak vyvinul teóriu verifikácie (overiteľnosti), prostredníctvom ktorej je možné zistiť pravdivosť jednotlivých výrokov. Jeho koncepcia však narážala na problém vo vzťahu teoretického a empirického poznania, teda na problém nemožnosti verifikácie niektorých teoretickýh výrokov prostredníctvom empírie. Neúplnosť teórie verifikácie sa redukovala záverom, že hoci verifikácia nemôže stopercentne potvrdiť
pravdivosť výroku, môže alepoň zvýšiť pravdepodobnosť hypotézy. Nemožnosť úplného overenia teoretických zákonov vedy viedla niektorých predstaviteľov logického pozitivizmu k formulácii koherenčnej teórie pravdy.
Pretože teória verifikácie nebola dostatočne spoľahlivá, Karl Popper vyvinul teóriu falzifikácie, ktorá na rozdiel od verifikácie nehľadá empirické overenie výroku, ale pristupuje z úplne odlišnej strany a snaží sa vyvrátiť (falzifikovať) výrok možnými logickými spôsobmi. Podľa tejto teórie nie je možné usúdiť z pravdivosti dôsledku pravdivosť predpokladu, ale opačne z nepravdivosti dôsledku môžeme usúdiť nepravdivosť predpokladu.
Koherenčná teória pravdy Táto teória vyhradzuje vlastnosť "byť pravdivý" iba výrokom, ale iba tým, ktoré nie sú v logickom spore s inými výrokmi. Jedná sa o výroky, ktoré obvykle najlepšie vysvetlujú a popisujú svet, no v extrémnym prípadoch môžu túto teóriu pravdy reprezentovať aj postuláty na základe nepravdivých premís, ale iba za podmienky nerozpornosti s inými pravdami. Koherenčná teória považuje za pravdu nerozporné usporiadanie noriem vo vnútri nejakého systému, teda aj práva. Zjednodušene povedané, stotožňuje pravdu s nerozpornosťou. Pravdivé je to, čo je ako také uznané na základe dopredu stanovených podmienok. Hoci teória koherencie je samotne neudržatelná, v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia ju formulovali filozofovia logického pozitivizmu ako únik pred korešpondenčnou teóriou pravdy. Túto koncepciu pravdy môžeme pozorovať aj v období stredoveku, kedy nedostatok procesných prostriedkov na overenie pravdivosti skutkových podstát a všeobecných noriem chovania viedol k vytvoreniu obyčajových ordálov. Ordály slúžili ako dôkazný prostriedok, a to tak, že vyššia moc, teda Boh, dávala prostredníctvom priebehu či výsledku ordálu najavo na ktorej strane je pravda alebo ako má byť rozhodnuté. Pravda sa tak stotožnila z rozhodnutím vyššej moci.Usudzujúc zo zákazu používania ordálov, koherenčná teoria pravdy sa už za vrcholného stredoveku prestala používať v jej extenzívnej podobe.
Konsensuálna teória pravdy
Konsensuálna teória pravdy uznáva za pravdivé to, čo je uznané za pravdivé spoločenstvom, či spoločnosťou, alebo potvrdené súhlasnými stanoviskami všeobecne uznávaných odborníkov. Nutný, je súhlas všetkých argumentujúcich, pričom za kritérium sa považuje odôvodnený súhlas, t.j. súhlas založený na sile a presvedčivosti najlepších argumentov. Pravidlá diskurzu medzi jeho účastníkmi zahŕňajú rovnosť účastníkov a rovnaké vymedzenie používaných výrazov. Je to procedurálna teória pravdy, pretože posúva pojem pravdy medzi komunikujúce subjekty v demokratickom a vedeckom diskurze. Z tohoto hľadiska sa tak táto teória radí skôr medzi ideálne formy komunikácie ako medzi teórie vysvetľujúce hodnoty pravdy prostredníctvom noetického vhľadu.
Pragmatické poňatie pravdy
Okrem vyššie spomenutých teórií pravdy existuje aj subteória pragmatického poňatia pravdy, ktorá sa radí medzi konsensuálne teórie pravdy. Pojednáva o pravde, ako o súbore výrokov, ktoré sú praktické, užitočné a vedú k vytýčenému cieľu. V tejto teórii je teda kritérium pravdy založené na miere užitočnosti normy, nie za ideálnu charakteristiku výroku ako je tomu v ostatných teóriách pravdy. Splynutím pravdy so spoločenskou akceptáciou (pretože je to výhodné) vynecháva táto teória pravdy vzťah medzi tvrdením a skutočnosťou, a tak sa vynecháva samotné noetické hladisko. Tarského teória pravdivosti Vplyvnou koncepciou pravdivosti sa stala aj Tarského koncepcia, ktorá oddeľuje objektový jazyk a metajazyk (,,normojazyk"). Metajazyk obsahuje pravdivostný predikát, ktorý je ekvivalentný alebo neekvivalentný v objektovom jazyku, teda sa stáva v objektovom jazyku pravdivý alebo nepravdivý. Metajazyk pozostáva z výrokových funkcií, ktorým vyhovujú určité druhy predmetov v objektovom jazyku, pre ktoré sa tak stáva metajazykový výrok pravdivý. Azda každá teória má nejakú nevýhodu, no a Tarského koncepcia sa tomu tiež nevyhla. V ramci tejto teórie pravdy musíme
predpokladať, že všetky výrazy v objektovom jazyku, ktoré sprvoti prekladáme do metajazyka súsignifikantné. Prečo sa teda nedá priradiť normám hodnota pravdivosti? Norma pozostáva z deontického operátora, teda z príkazu, zákazu alebo dovolenia, no neobsahuje konkrétny denotát, teda konkrétny výrok, ktorému by sa dala prisúdiť hodnota pravdivosti, a tak ani norma nemože byť považovaná za pravdivú či nepravdivú. Jörgensen tvrdí, že rozkazovacie vety, teda normy nemôžu byť odvodené z výrokov ako takých,
pretože výrok je chápaný ako oznamovacia veta, kdežto rozkazovacie vety majú úplne inú stavebnú konštrukciu a nedá sa na ňe aplikovať implikácia, ako je to u oznamovacích viet, výrokov. Takže ani z logicko- gramatického hľadiska nie je možné povedať či je nejaká norma pravdivá alebo nepravdivá.
Norma a pravdivost nepropojitelné
Gottlob Frege
Zakladateľom modernej logiky Gottlob Frege konštatoval, že sa vždy pri vedeckom poznávaní snažíme dosiahnúť pravdu, a to nás potom núti postupovať od zmyslu k významu veci. Tak uznávame pravdivostnú hodnotu vety za jej význam, a ten môže byť buď pravdivý alebo nepravdivý. Žiadna tretia možnosť neexistuje. Frege nekonstituuje žiadnu novú teóriu pravdepodobnosti, ale berie problematiku z čisto logickej pozície. Jeho formalizmus zastáva tézu, že pre výrok je definičným znakom jeho spojenie s denotátom, teda s jeho významom, ktorý môže byť buď pravdivý alebo nepravdivý. Frege zaradil normy medzi vety, ktoré síce majú zmysel, ale nemajú žiadny denotát, teda význam ku ktorému by sa viazali. ,,nařizovací větě nikde nechce upřít význam, její význam ale není takový, že by u ní mohla přicházet v úvahy pravdivost"
Georg Henrik von Wright
Von Wright tvrdí, že deontické modality (teda príkaz, zákaz či dovolenie) nemajú žiadne logické spojenie s vecami faktu, z pravdivosťou či nepravdivosťou. Ďalej poukazuje na skutočnosť zdôrazňovanú filozofmi morálky, a to že normy ako nariadenia ľudského chovania môžu predsa len byť stanovené neodôvodnene, nespravodlivo, neplatne, ale nie pravdivo či nepravdivo.
Hans Kelsen
Ryzí nauka pravní rakúskeho právneho filozofa Hansa Kelsena nepriraďuje normám hodnotu pravdivosti, pretože normy sú zmyslom chcenia, ktoré je volným aktom, a ten nemôže byť pravdivý či nepravdivý. Normu spojuje Kelsen s platnosťou. Platná norma je pre neho norma, ktorá existuje a objektívne platí, na rozdiel od neplatnej normy, ktorá pre Kelsena neexistuje. Vypoveď o norme je spoecifická ryzej nauke pravní, kde práve výpoveď o norme reprezentuje pravdivosť či nepravdivosť normy. Výpoveď o norme je akt, ktorý hovorí o tom aká norma je alebo ako bola norma aplikovaná, t.j. vyjadrenie vlastností normy. Táto výpoveď o norme môže byť pravdivá, hoci vypovedá aj o norme, ktorá bola medzičasom derogovaná, pretože sa vždy vzťahuje k času a skutočnosti, v ktorej bola vyslovená.(G.. Frege, Der Gedanke. Eine logische Untersuchung. In : G. Frege, Logische Untersuchungen. Hrsg. G. Patzig, Göttingen1996, s. 34.)
Jerzy Wróblewski
Vychádzajúc z Takského teórie pravdy, Wróblewski formuloval tézu, že norma je metajazykový výraz, funkcia obsahujúca premenné, ktorá sa stáva pravdivou akonáhle je splnená určitými subjektmi v určitej situácii spôsobom opísaným objektovým jazykom. Jednoducho povedané, naplní sa hypotéza, norma sa stáva pravdivou.
Žádné komentáře:
Okomentovat