Za najväčší problém považujem všeobecné vnímanie práva ako samostatný, a hlavne racionálny, normatívny systém, zabezpečujúci sociálnu kontrolu. Tá vystupuje do popredia, no na sociálne vzťahy, ktoré zasahujú do všetkých odvetví a aspektov ľudského života, teda aj do práva, sa tak trocha zabúda. Preto je len pozitívne, že sa odborníci obrátili aj k tejto strane práva. Ich snahou totiž je ukázať rozdiely, ak sa tam nejaké nachádzajú, medzi teoretickým výkladom práva a jeho praktickým a každodenným využitím, použitím a chápaním z pohľadu zainteresovaných strán, vykonávateľov práva a bežného človeka – ten je síce súčasťou systému, ale nemusí sa počas celého života dostať do akéhokoľvek priameho kontaktu s jeho jednotlivými zložkami a súčasťami, napr. advokátmi, sudcami, súdnymi jednaniami apod.
Sociologická jurisprudencia sa na právo díva z pohľadu jeho aktérov. Zaoberá sa ich postojmi k právu a k právnemu systému, ich medziľudskými vzťahmi v rámci právneho systému. Konfrontuje fungovanie práva s fungovaním spoločnosti. Sociologický prístup k právu zmenšuje jeho autopoiesis. Síce platí, že právu je možné naplno porozumieť len vtedy, ak respondent ovláda jeho jazyk, no existuje mnoho ďalších faktorov, ako nakoniec právo na jeho aktérov a svedkov pôsobí. Komunikovať možno aj prostredníctvom správania sa zúčastnených, ich sociálnych väzieb či hodnôt.
A práve v tomto by mohla sociologická jurisprudencia výrazne zlepšiť fungovanie práva ako takého. Jednotliví profesionálni aktéri sa už natoľko ponorili do tohto normatívneho systému, jasne definovanom pravidlami a sankciami, že zabúdajú na to, že aj právny systém vytvárajú a sú jeho súčasťou ľudské bytosti ako členovia spoločnosti. Vykonávatelia práva a tvorcovia práva by sa mohli pokúsiť o „poľudštenie“ práva, jeho sprístupnenie pre širšie vrstvy obyvateľstva. Prínosom sociologickej jurisprudencie je práve fakt, že by mohla k tomuto snaženiu prispieť a umožniť ho. Zároveň je pozitívne, že sa na díva zvonka i zvnútra – zo strany právneho systému a jeho tvorby v rámci spoločnosti a zo strany medziľudských vzťahov, ľudského vnímania a pocitov v rámci právnych úkonov, konania či inštitucionalizovaných jednaní.
Právo nie je len skupina regulí, sankcií, pravidiel a presne nalinajkovaných rozhodnutí. To sa práve laickému jedincovi môže na prvý pohľad či počutie zdať. Do súdneho procesu však jednoznačne vstupujú subjektívne pocity, postoje a rôzne iné atribúty, ktoré sa odvíjajú práve od vnímania a chápania tých – ktorých zainteresovaných jednotlivcov. No napriek tomu sa na ne často nehľadí tak, ako by sa malo. Definovaním sociálnych pozícií účastníkov procesu, podrobným skúmaním ich vzájomných vzťahov či postojov by sa pravdepodobne dalo dopomôcť právu a jeho aktérom stať sa špecifickejším a efektívnejším vo svojom fungovaní. To by malo byť aj východiskom sociologickej jurisprudencie.
Žádné komentáře:
Okomentovat