Ak ľudia nie sú schopní dôjsť ku spoločnému konsenzu, nastupuje právo. Je považované za nástroj spoločenskej kontroly, vláda (ktorá si osobuje na toto nárok) teda navrhne zákon, ktorým chce spoločnosť kontrolovať, parlament ho schváli a po čase zákon začne "fungovať".
Zákon o zákaze propagovania hnutí potláčajúcich ľudskú slobodu (presný názov neviem) platí na Slovensku i v Česku, možno s drobnými rozdielmi. Podstata je však rovnaká: zabrániť radikálnym hnutiam šíriť svoje názory, "pravdy", ktoré niektorí ľudia radi počúvajú, pretože sa im páči rozdeľovať svet na biely a čierny (doslova) a je ľahké nájsť vinníka za väčšinu svojich problémov. Tieto hnutia sa často hlásia k ideám nemeckých nacistov z prvej polovice 20. storočia, či už ide o nadradenosť vlastnej rasy, či absolútne slepé odmietanie iných názorov. S našou historickou skúsenosťou samozrejme súvisí snaha o potlačenie prejavov sympatizovania s týmito ideami, prejavov v rôznych formách (symboly, knihy, výroky...).
Na druhej strane je tu však silná zásada poskytnúť občanom slobodu slova v čo najširšej možnej miere. Ako je chápaný účel tohto zákona v našom kultúrnom prostredí? Opäť sa to dá pochopiť z histórie, za posledných sto rokov tu vládli dva režimy odmietajúce akékoľvek prejavy nesúhlasu.
Táto právna zásada sa teda dá pochopiť ako ochrana pred totalitným myslením. No čo v prípade, že sa jej chytia práve hnutia zjavne snažiace sa o potlačenie ľudskej slobody? Na Slovensku sa tieto hnutia tešia čím ďalej tým väčšej popularite. Hovoria, že chcú "konečne spravodlivo vyriešiť cigánsky problém", v mestách so silným zastúpením rómskej komunity usporiadali demonštrácie. A jedna (v Michaľanoch) bola na pokyn starostu rozohnaná, obával sa násilných stretov (oprávnene či nie, to je pre mňa osobne celkom jasné).
Po tomto incidente sa hlavným argumentom v rukách Slovenskej pospolitosti či Nového slobodného Slovenska stala práve sloboda prejavu. Možno sa naozaj cítili sa ukrivdení, možno je to geniálny ťah ako na svoju stranu získať viac sympatizantov.
A práve v tomto chápem obrovský rozpor. Dva zákony snažiace sa chrániť slobodu. Skupina ľudí, ktorá ako martýr volá v prvom rade po slobode pre vyjadrenie svojich myšlienok. A ľudia ich ľutujú, boli predsa porušené ich práva.
Ako to môže zákon riešiť? Dali by sa tieto hnutia zakázať, ale to by len prilievalo olej do ohňa, keďže by tým zakázali "slobodne sa prejaviť".
Na tomto príklade jasne vidím veľký rozpor medzi pôvodným účelom zákona, ktorý je možné interpretovať iným spôsobom. Súvisí to so samotným textom zákona, ktorý hovorí o slobode pre všetkých, o názorovom zázemí ľudí, ktorí tento zákon chcú a môžu interpretovať iným spôsobom, než určite bol pôvodný zámer pri tvorbe takéhoto zákona.
Žádné komentáře:
Okomentovat