Je štvrtok a ja vstupujem na krajský súd.
Najprv prechádzam povinnou policajnou kontrolu, teda cez detektor
kovov(našťastie nie lži), kde stoja dvaja strážnici. Aj keď som mala dopredu
zistené, kde sa aké súdne jednania odohrávajú, nevedela som presne, kam sa mám
pohnúť. Mala som zvláštny pocit, akejsi úcty, či dokonca možno aj autority pred
touto veľkou inštitúciou a pred pocitom neznámeho.
Na vrátnici mi bolo povedané, že mám ísť do súdnej
miestnosti číslo 25. Tak som sa tam teda vybrala a sadla som si na lavičku,
ktorá stála pred dverami. Ako som sa tak zoznamovala s novým prostredím, všimla
som si, že po mojej lavici sedí akýsi muž v obleku a pri ňom čupí žena. Až
neskôr som spozorovala, že vedľa pána sedí aj malý chlapec, ktorý práve pojedá
koláč.
Muž so ženou viedli družný rozhovor a aj keď viem, že
načúvať nie je veľmi slušné, chvíľami som natŕčala uši, či sa nedozviem nejaké
bližšie informácie, ktoré by mi pomohli dostať sa hlbšie do daného prípadu.
Z rozhovoru som pochopila, že na dané
súdne pojednávanie ide žena, ktorá žiada o
pravidelné vyplácanie výživného, keďže nemá ani na to, aby deťom kúpila jesť.
Najprv som si myslela, že pán, sediaci na lavičke bude asi právnik, ktorý
pomáha tejto žene, ale niečo mi tam naozaj nesedelo. Daný muž bol síce v
obleku, ale vyzeral už dosť obnosene a spopod nohavíc mu vytŕčali športové
ponožky, taktiež rozhovor, ktorý viedli sa týkal viac menej jeho súkromného
života, čo mi pripadala dosť intímna téma v klientskom vzťahu.
Celú dobu čakania som bola dosť nervózna a neposedná a moje
správanie možno rozrušovalo aj ostatných čakajúcich ľudí. Keďže som sa stále
prechádzala po chodbe a čítala si oznamy a vizitky na dverách, všimla som si,
že v pojednávacej miestnosti č. 25 sa nemá konať žiaden súdny proces. Trochu ma
to zaskočilo a premýšľala som, čo teraz budem robiť, či sa pôjdem ešte raz
spýtať na vrátnicu alebo budem radšej ďalej vyčkávať. Nakoniec ma napadlo, že
by som sa mohla spýtať čakajúcich ľudí, ktorých som pred chvíľkou pozorovala,
že do ktorej miestnosti
idú oni.
Povedali, že do vedľajšej. Tak som sa teda presunula o lavičku bližšie k tejto
miestnosti, aby som mohla poprípade rýchlo zachytiť sudkyňu ako prvá a poprosiť
ju o prítomnosť na súdnom pojednávaní.
Na tejto lavičke sedela už pani, ktorá sa ma hneď zaujímala,
že či idem na súdne pojednávanie, lebo to potrebujem do školy. Nadobudla som
teda pocit, že sa v tomto prostredí vyzná a nie je tu prvýkrát. Mala som
pravdu, pani sa mi predstavila ako kolízna pracovníčka, ktorá zastupuje
maloleté dieťa v konaní na súde.
Za malý okamih vyšla zo súdnej siene asistentka, ktorá
zvolala všetkých do miestnosti. Ja som podišla k sudkyni, predstavila som sa
jej a poprosila ju o účasť na konaní. Keď som sa usadila, prišli ešte traja študenti,
ktorí sa bez akéhokoľvek opýtania usadili na lavičku, čo zrejme pani sudkyňu
dosť rozčúlilo a cez miestnosť na nich zvolala, že kto sú a na čo sú tu. Na
koniec všetko dobre dopadlo, aj keď mladíci zostali trošku vyplašení.
Do miestnosti vošla pani aj s pánom v obleku. Na čo sudkyňa
reagovala podobne ako pri študentoch, že kto je ten pán a čo tu chce. Pán bol
svedok prípadu, no nebolo mu umožnené vypovedať ani zúčastniť sa pojednávania.
Keďže tu vznikla nejaká udalosť, ktorá neumožňovala výpoveď svedkov.
Začalo sa teda pojednávanie vo veci úpravy práv a
povinností, kde pani žiadala, aby jej bolo pravidelne vyplácané výživné a aby
deti boli zverené do jej opatrovníctva. Čakala som, že sa na pojednávaní musí
zúčastniť aj druhá strana, teda otec detí, no čakal som márne, keďže miesto
pobytu bývalého manžela bolo neznáme.
Sudkyňa pôsobila a správala sa veľmi prísne, striktne a
jasne artikulovala. Karhala pani, že stále mení miesta bydliska a preto je
nezastihnuteľná a tiež ,že sa musí súdne pojednávanie stále predávať na iný
súd.Sudkyňa sa vždy pri výklade zákonov, či opatrení snažila pani ozrejmiť
situáciu jednoduchým jazykom, čo bolo v celku prínosné aj pre mňa ako
pozorovateľa.
Čo na mňa však pôsobilo veľmi nepríjemne a z môjho pohľadu
bolo toto správanie aj neprofesionálne, boli osobné
narážky pani sudkyne na stav ženy. Keď sa
žena dozvedela, že sa opäť nič nevyrieši a ona bude musieť živoriť naďalej a
čakať na ďalších nespočetne veľa pojednávaní, veľmi posmutnela a žiadala radu a
pomoc od súdu. Na to však sudkyňa reagovala veľmi neprimerane, keď vyhlásila,
že súd nemôže za situáciu v ktorej je a bolo to práve jej rozhodnutie mať deti
s takým mužom. Žena začala byť veľmi utrápená a horekovala nad svojou situáciou
pomerne nahlas, čo sudkyňu opäť mierne naštartovalo a vyhlásila, že je to jej
vina, že ona si vybrala otca svojich detí.
Pani sa na koniec rozplakala a so slzami v očiach sa otáča
na nás, prísediacich, a žiada o pochopenie a súcit, pričom nahlas vzlyká a
rozpráva, čím prerušuje výklad sudkyne. Poslednýkrát ju teda upozorňuje,
nadiktuje poslednú vetu svojej asistentke, poslednýkrát vysvetľuje pani, že
nabudúce bude mať súdne konanie na inom súde a že jediné ako jej môže pomôcť
je, rada, že nech to vydrží a chodí na všetky súdne konania, ktoré sa jej budú
v tejto veci týkať.
Týmito slovami pre mňa končí toto pozorovanie a odchádzam s
myšlienkou, či vlastne právo a právny systém má dostatočné nástroje na to, aby
ochraňoval, pomáhal a rozhodoval?
Žádné komentáře:
Okomentovat