Radko: Obyčejná loupež

Vybral som súdne pojednávanie vo veci trestného činu lúpežného prepadnutia v mieste môjho bydliska na ktorom sa okrem dvojice hlavných obžalovaných podieľala aj mladistvá osoba. Na súd som sa dostavil z malým meškaním a do budovy vstúpil po náležitej ale maximálne nedbalej osobnej kontrole. Do miestnosti konania som sa dostal ako študent práva bez problémov. Vo vnútri už boli asi dva tucty ľudí a krátko po usadení sa zjavila ešte malá ale pestrá skupinka osôb s ktorej sa na moje počudovanie oddelil aj sudca, muž neskorých stredných rokov, celkovo nevýrazný ale zato nepriehľadný. V skupinke osôb na neho evidentne s niečím urgentným polohlasne doliehal akýsi pán, sudca mu však odpovedal iba útržkovitými odsekmi a ani raz na neho nepozrel. Sedel som síce blízko avšak kvôli relatívnemu šumu netuším o čom hovorili.Následne začalo samotné konanie.
Trojica páchateľov, všetci bydliskom s vedľajšej dediny, prepadla za bieleho dňa miestnu trafiku a pod hrozbou použitia zbrane (ktorá bola športovou replikou) si odniesla lup vo výške 300 eur, niekoľkých kartónov cigariet a na moje úprimné pobavenie pomerne veľké množstvo lístkov na električku. Vysvitlo tiež, že valná väčšina prítomných prísediacich sú rodinný príslušníci obžalovaných a pán, ktorý predtým hovoril na sudcu bol otcom najmladšieho z nich. V sále vládlo napätie a takmer každú druhú vetu sprevádzali citeľné emočné pohyby v publiku. Niekoľko krát som mal dojem, že nahromadené napätie prekročí neviditeľnú hranicu diváckej zdržanlivosti ale nestalo sa tak a ruch v miestnosti nikdy neprekročil mieru, ktorú by bolo nutné krotiť.
Najviditeľnejšie to bolo v okamihoch výpovede už spomínaného mladistvého s trojice obžalovaných. Jeho podiel na celom čine bol vysoko sporný, tvrdil, že o ničom nevedel a že iba čakal v aute v ktorom páchatelia z miesta činu unikli. Jeho tvrdenie podporoval fakt, že jeden zo starších obžalovaných na neho mal v tom čase dohliadať. Na druhú stranu nebolo celkom jasné, ako to, že ho spoznávala predavačka v trafike, pretože pokiaľ auto neopustil do jej zorného poľa sa nedostal. Vzhľadom na pomery v miestnej komunite je však možné, že ho poznala s videnia a jednoducho si ho dala do súvisu. S celej záležitosti bol evidentne veľmi rozrušený, silno koktal a celé pasáže opakoval viackrát. Súhlasne kýval úplne na čokoľvek a po chvíli sa jeho výpovede musel takmer plne ujať jeho právny zástupca.
Obaja dospelí obžalovaný, ktorý na miesto prišli v policajnom sprievode, sa mi naopak javili voči dianiu v sále akýsi apatický, reagovali nedbalo až spomalene, jeden z nich dokonca sústavne nedával pozor a otázky mu bolo treba jednostaj opakovať.
Jeho právnik zasa pôsobil dojmom človeka, ktorý si nielen že poplietol dvere, ale aj profesiu, chvíľami akoby nechápal kvôli čomu sem vôbec prišiel. Druhého z obžalovaných som s videnia poznal. Vedel som, že problémový bol už od detstva a v obci je relatívne známou skutočnosťou, že jeho otec mal čo dočinenia s ľuďmi okolo mediálne známejšej kauzy „kyselinárov“,  miestnej mafie, ktorá istú dobu „upratovala“ nepohodlných ľudí do kyseliny na miestnom družstve. Práve jeho polícia zatkla ako prvého v mieste bydliska, kde si pohodlne hovel na posteli pod ktorou mal schované kradnuté cigarety a električenky.
Pri zatýkaní kládol odpor ozbrojený sekerou, v policajnej výpovedi však uviedol, že netuší odkiaľ sa kradnuté veci pod jeho posteľ dostali. Na súde sa naopak okamžite priznal akoby bol na niečo hrdý. Celkovo pôsobil dojmom nevyrovnaného človeka, neschopného chovať sa primerane okolnostiam v prípade, keď mu hrozila väzba.
Niekoľko krát dokonca nevhodne zažartoval na adresu sudcu. Ten sa však správal jako profesionál, impertinencie si vôbec nevšímal a zdalo sa, že je mu to úprimne jedno. Hovoril málo a úsečne, strohým polohlasným tónom odriekal právne formulky a otázky kládol akoby neochotne a mimochodom. Napadlo ma, že nezainteresovanému človeku musel pripadať ako osoba s iného sveta.
Nevyjadroval sa síce zvlášť komplikovane, štylistickú úroveň jazyka prítomných ľudí však evidentne výrazne prekročil a dovolím si tvrdiť, že polovica osadenstva vrátane obžalovaných mu nemohla plne rozumieť. Na moje prekvapenie sa však záležitosť odsýpala pomerne rýchlo, očakával som prieťahy alebo odklady. Dôkazy boli jasné, ostatne očitých svedkov bolo viac než dosť, nakoľko trafika je na námestí kúsok od autobusovej zastávky kde bolo v čase spáchania lúpeže mnoho ľudí. Po vynesení rozsudku sa obaja hlavný aktéri lúpeže vyjadrili, že sa cítia nevinní aj napriek tomu, že pred tým priznali vinu. Neviem čo tým chceli dosiahnuť, keďže ich chovanie o mravnej sile odporu jedinca sotva niečo vypovedalo.
Svoj pocit viny naopak priznal najmladší obžalovaný, ktorý vyviazol bez trestu. Tým vyvolal obecný údiv a na otázku prečo tak tvrdí, odpovedal, že sa predsa nepokúsil ostatných dvoch zastaviť. Aj napriek nespornému pátosu takýchto vyhlásení ma toto s úst 13 ročného chlapca celkom prekvapilo. Občianska iniciatíva ako možná prevencia zločinu máva občas nečakané podoby manifestácie.